Simona – Príbehy z Bocianovín

Simona s Petrom boli láska ešte zo strednej školy. Prešlo však celých trinásť rokov, kým dospeli a uvedomili si, že svojmu šťastnému osudu neuniknú. Simona bola jedináčik. Jej matka od svojich sedemnástich rokov brala lieky, len aby mala pravidelnú menštruáciu. Navyše mala obrátenú maternicu a tak jej v devätnástich rokoch dosť necitlivo oznámili, že deti mať nikdy nebude. Lenže ona deti milovala a Simona bola taký vymodlený poklad. Lenže už odmalička vedela, čo znamená slovné spojenie „nemôže mať deti“. Keď sa s Petrom vzali, mala dvadsaťsedem rokov. Niežeby to bolo tak veľa, ale poznali sa už dlho a tak sa rozhodli, že deti chcú hneď. Po prvýkrát Simona otehotnela veľmi rýchlo, asi sedem mesiacov po svadbe. Urobila si tehotenský test a výsledok bol pozitívny. Vydala sa teda za gynekológom, ktorý jej informáciu nepotvrdil, naopak. Po ponižujúcich patáliách sa napokon dozvedela, že tehotná nie je, pretože na ultrazvuku nič nevidno. V súkromnej ambulancii jej zasa potvrdili akési „patologické tehotenstvo“, čo v jej ušiach znelo podobne ako „mŕtvola“ a tak sa prvých päť týždňov len trápila a plakala. Tak veľmi chcela s Petrom deti a teraz ani nevedela čo s ňou je. Každá žena, ktorá sa kedy bála o svoje dieťa, či už narodené, alebo nenarodené vie, že tento strach je veľmi krutý a vyčerpávajúci. S Petrom tvorili jedinečnú dvojicu, vlastne jedného kompletného človeka a nebolo nič prirodzenejšie, ako z takejto úprimnej lásky stvoriť novú ľudskú bytosť. Po novom roku tehotenstvo definitívne potvrdili, aby sa jej vzápätí spýtali, či pracuje s chemikáliami, pretože plod údajne odumrel. O ďalších desať dní potratila. O rok neskôr otehotnela znova. Ibaže namiesto ultrazvukového obrazu zdravého plodu prišli bolesti. Tehotenstvo bolo mimomaternicové. Keďže sa pri laparoskopii – pri operatívnom odstraňovaní plodu objavili komplikácie, lekári spolu s plodom odstránili aj vajcovod. O sedem mesiacov neskôr sa situácia z nevysvetliteľných dôvodov a bez varovania zopakovala s druhým vaječníkom a tak Simona prišla i oň. „Musím úprimne skonštatovať, že s dvakrát rozrezaným bruchom v priebehu roka som napokon celkom rada, že sa mi to nemôže stať po tretí raz,“ povedala po návrate z nemocnice kamarátkam, ktoré sa pred ňou očividne obávali vysloviť slovo dieťa. Z možnosti umelého oplodnenia sa pri chýbajúcich vajcovodoch stala možnosť jediná. Prvý rok po poslednej operácii ju síce desila každá myšlienka na nemocničné zariadenie, alebo ordináciu, ale dnes už vie, že po potrebných vyšetreniach ambulantný zákon zvládne. Uvažovali síce s Petrom aj o adopcii, dokonca sa pre ňu vlastne i rozhodli. Božie cesty sú nevyspytateľné, ale to, čo sa v ľudskom živote deje, dáva vždy zmysel. Aj keď ho niekedy nevidíme. Alebo aspoň nie na prvý pohľad. A preto ich čaká dlhá a vzrušujúca cesta za rodinou, v ktorej okrem adoptívneho dieťaťa urobia všetko, čo bude možné, aby mali i svoje vlastné. Dať lásku je to podstatné a niekedy až tak nezáleží na tom, odkiaľ bocian priletí. Niektorí z nás, tak ako Simona s Petrom, majú to privilégium, že sa pre stretnutie s ním rozhodnú a pripravia a dokonca mu idú naproti.